máme rok - čo už vieme, čo ešte nevieme a ako sme na tom

Tak sme v sobotu oslavovali. Narodeniny našej dcérky Vivien, ktorá mala 14.decembra rok. Asi je to klišé, ale aj tak to poviem - fakt tomu nemôžem uveriť... Ako rýchlo to ubehlo! Ako sa z toho 2,5 kilového uzlíčka, ktorý celé dni len spal, vykľula za rok už taká slečna. Tak vám teraz čosi o nej poviem... O tom, čo vieme, čo sa ešte len učíme, ako pápáme, spíme, o zuboch a tak, o čom ma napadne.

rozprávame

No, takže máme doma slečnu, ktorá vie povedať mama, tati (alebo skôr "taci" :D), bábo, baba, havo, deti (resp. tak správne po trnavsky, že "dzeci"), sem tam sa jej podarí aj dede (akože dedko) a teraz sa snažíme akurát naučiť sa povedať pavúk - zatiaľ je z toho "pauuu" :), ale pracujeme na tom...
Tiež sa vie mračiť, usmievať, napodobnňuje zvuky zvieratiek - hus, lev, koník, hadík, cikády, šakal, havino, mačička, koza, godzila:D - tá robí rovnako ako lev, sloník, ovečka, mačička, kozička... a určite som ešte na nejaké zabudla... No proste šikovnica. Neberte to tak, že sa chválim. Len som z toho paf. A samozrejme som na ňu veľmi hrdá. Okej, možno sa chcem trošku pochváliť. Je to ok, nie? :) A chcem si to hlavne pamätať. Lebo každý deň sa udeje niečo iné a nové a hoci si človek povie, že to si zapamätá, niektoré veci sa môžu stratiť v tom množstve spomienok.

sedíme, stojíme, nechodíme

Motoricky sme ešte možno trošku ťarbavejšie. S istotou začala sedieť až v 11tom mesiaci. Dovtedy posedávala s oporou. No potom si jedného dňa sadla sama. A odvtedy si je proste istá, že to vie a chce robiť. A myslím, že to je to najpodstatnejšie. Pre mňa. Nenechať sa stresovať tabuľkovými míľnikmi - čo má bábätko vedieť vtedy a vtedy... Alebo čo už susedkyne bábo vie a tvoje ešte nie... Ono to príde, vtedy, kedy je na to to vaše bábo pripravené. A to moje bolo až takto neskôr. No a čo. Veď v živote sa ešte nasedí... No nie?

A nedávno sme sa začali stavať. Vyťahovať sa o stôl alebo iný nábytok a o zábradlie postieľky. Vždy len s hrôzou pozerám na ten detský monitor, keď toto vystúpenie predvádza predtým, než zaspí a modlím sa, aby si nevybila tie svoje dva nové čerstvé horné zuby.

Asi z toho logicky vyplýva, že ešte nechodí. Ale rada sa nechá držať pod pazuchami - vtedy vykračuje a hovorí pri tom "hop, hop, hop". Samozrejme celá váha jej tela je v mojich rukách a ona rozkolísane balansuje na svojich malých chodidielkach. Teším sa, že pri tomto svojom vykračovaní dostupuje na celú nožičku a nedrobčí na špičkách. Ale na chodenie si ešte počkáme. Úprimne, nie že by mi chýbalo ju naháňať po dome, lebo už teraz mám pocit, že mi toľko očí, čo mám, nestačí. :) Ale viem, viem, čaká ma to...

papanie a zuby

Naša Vivi papá rada. Veľa vecí jej chutí. Vôbec by som ju nenazvala prieberčivou. Čo jej nedesí, je jedine brokolica, pretože ju zapeká. A nechutí jej hrášok. Inak je v pohode so všetkým...
Takže, za svoj prvý rok ochutnala : zemiaky, bataty, brokolicu, kukuricu, hrášok, zelené fazuľkové lusky, hokaido tekvicu, karfiól, rajčiny, mrkvu, petržlen, špenát, cukinu, cibuľku a tiež zajačie, kuracie, morčacie a hovädzie mäsko. 
Od desiateho mesiaca sme začali aj s mliečnymi výrobkami a obľúbila si biele jogurty rozrobené s džemom a tiež pribináčikov-vanilkového aj kakaového. Tvaroh jej nešmakoval (to má asi po maminke). A na Mikuláša vyskúšala aj čokoládu.

A čo sa týka konzistencie jedla, stále mixujeme. Viem, že kopec ročných detí už kadečo žužle, solídne si z niečoho vie odkusnúť, že už vedia jesť rukami a tak. No našu Vivi napína na vracanie, ak to nie je poriadne rozmixované. Netvári sa príliš nadšene keď žužle nejakú kôrku, keksík či medovník (a to ma normálne skoro urazilo :D). Kedysi sme jej dávali kukuričné chrumky, aby sa učila odkusovať si a tak. Lenže čo sa stalo potom je, že si ju narvala do tej pusinky celú a potom sa začala dusiť a zabiehalo jej to. To isté sa dialo aj keď žužlala kôrku z chleba - v jednu chvíľu 5 centimetrová kôrka v ruku a zrazu jej nebolo, resp. celú ju mala v puse a ona nevedela, čo ďalej. Takže v tejto dobe sme sa zľakli toho, čo s tým jedlom stvára a prestali sme jej to dávať. Takže akoby stagnujeme v tom mixovacom období. Naša pani doktorka ale povedala, že je to ok. Že je kopec detí, čo ako ročné jedia len mixované. Takže som sa prestala obávať. A dúfam, že pomaličky sa to pretransformuje a nebudú jej vadiť väčšie kúsočky. 
A že za to môžu aj zuby. Tie má len 4. Dva spodné a dva horné, pričom tie dva horné jej narástli len asi pred mesiacom. Takže niet divu, že zatiaľ si ani nemá s čím odkusovať...

spánok

O spánku tu píšem veľa. Takže nebudem to znova všetko rozoberať. V skratke - spinká super. Lebo noc prespí celú. Ukladáme ju medzi 19:30 až 20:00 a ráno vstáva okolo 7:30.

Denné spánky držíme zatiaľ dva. Zubami nechtami. Prvý ranný je okolo štvrť na 11 a druhý poobedný je okolo druhej. Nedávno, po svojom poslednom spánkovom zosypaní sa, som začala skúšať to, že jej prvý spánok držím kratší ako hodinu. Najlepšie tak 45 minút. Normálne ju zobudím. Väčšinou tak, že spláchnem vedľa jej izby na WC :D. No a zdá sa, že jedine tak je schopná poobede zaspať. Poobedné zaspávanie niekedy trvá 10 minút a niekedy pol hodinu. Snažím sa to v psychickom zdraví vydržať. Niekedy je to fakt ťažké.

Zaspáva sama, bez uspávania či hojdania v náručí, bez toho, že pri nej musím ležať. Neplače pri tom. Len pri poobednom spánku strašne protestuje - lebo si ona frajerka myslí, že to dá až do večera bez spania...

Spinká vo vlastnej izbičke. Presťahovali sme ju, keď mala 8 mesiacov a veľmi často sa budila na naše zvuky - keď sme vošli večer do spálne, keď sme zašuchotali s perinou, keď pukla posteľ atď. Tak sme skúsili, či ten spánok bude mať lepší a dlhší, keď nebude rušená nami. A skutočne. Odvtedy spí naozaj celú noc!

A má v izbe "šumítko 3000". Teda takú mašinku, ktorú sme objednali z Amazonu - najlepšie hodnotenú mašinku s bielym šumom - Lectrofan. A neviem si už ani predstaviť, že by to v tej izbe nemala. Nielenže to pôsobí upokojujúco, no hlavne to izoluje zvuky okolia. Takže sa môžeme večer rozprávať, variť, sem tam nám môže niečo spadnúť na zem alebo cinknúť, sem tam aj Amy zašteká... a Vivi spí.
A tiež má v izbe najväčšiu možnú tmu, aká sa dá počas dňa dosiahnuť. Pomáhajú nám k tomu zatemňovacie rolety na oknách a ešte aj zatemňovacie závesy, ktoré sme kúpili v Ikei. Čiže dvojitá ochrana. :) Nie sú možno esteticky najkrajšie, no plnia účel. Neskôr, keď už cez deň spávať nebude, ich zvesíme dole a kúpime jej tam nejaké pekné nežné dievčenské závesy...

aká je 

Nepochybne je to taký náš mix. Čo sa výzoru týka, tak som svojmu mužovi vlastne porodila jeho klon (viď foto). :D Jedine ten noštek a brada sú tam moje.

A pokiaľ ide o povahu, je z nej neskutočný fiškus. Čo má asi po mne. Má totiž rada každú čertovinu. Rada sa smeje, prdí ústami, výska a vykrikuje a robí veci tak, aby vás rozosmiali. Najnovšie sa rada schováva za závesy v obývačke alebo sa so mnou "naháňa". Rýchlosťou blesku začne odomňa štvornožkovať preč a keď za ňou nejdem, vráti sa a príde skontrolovať, že či som akože pochopila, že mám ísť za ňou. A keď idem, opäť zaradí štvorku vo svojom štvornožkovaní, že jej fakt nestačím. Teda, keď ju naháňam rovnakou technikou. :)

V poslednej dobe tiež trošku bojujeme s tým, čo môže a nemôže. Samozrejme, že teraz má záujem o všetko iné, než o to kvantum hračiek ktoré má. Plyšáky a knihy vystriedali plastové fľaše a vypité krabice od džúsov či obaly od vlhčených utierok alebo vrchnáky od krémov. To je teraz jej obľúbené. A rada chodí do práčovne, kde jej to zakazujem, alebo ju tiež priťahujú zástrčky, predlžovačky a sklené vázy. Jej pokrik, keď jej to zakazujem je "nene" a robí to ďalej. No teraz som si všimla, že miesto nene začne hovoriť mama. Takže asi som pre ňu nejakým synonymom zákazov. Neviem... :)

ako sme oslávili

No a naposledy k tej oslave. Bola to vlastne taká klasická veselica. Hneď na úvod sa aj keramika rozbíjala! Omylom. :D To sa podarilo mne. A môj muž hovorí, že vtedy zo mňa konečne opadol stres a prestala som trtošiť.

Snažili sme sa čo najviac si to uľahčiť. Objednali sme studenú misu (takú tú udeninovo-šalátovú) pre 7 osôb, svokrovci urobili chlebíčky a priniesli aj napečené a moji rodičia zase urobili 20 ruských vajec. My sme "len" uvarili Boeuf bourguignon - pomaly varené hovädzie mäso na červenom víne, so slaninkou, šampiónmi a šalotkou. Teda vlastne my... No... Môj muž to varil. A ja som zas robila karamelový cheesecake. A Vivinke minitortičku z pribináčikov, lebo také tie naše troty a cheesecaky ešte nemôže. A v prvom rade by to malo byť pre ňu, nie? No a naši ešte priniesli na prekvapko Vivi k narodkám tortu, čo dali upiecť. Takže, už teraz, ako to píšem a vy čítate, vám je asi jasné, že sme to prehnali. Chlebíčkov by stačilo o polovicu menej, ruské vajcia mohli zostať v tom Rusku, stačila by jedna torta a nie ešte ďalšie tri druhy... No, však, poučili sme sa. Na druhý deň sme posielali po rodine výslužky ako zo svadby. :D

A ešte som si uvedomila to, čo som si nikdy neuvedomovala na oslavách ako hosť. Aké je to ťažké skoordinovať a zorganizovať tak, aby jednotlivé chody a kroky prebiehali hladko. Napríklad nezmätkovať, či si najskôr pripijeme alebo si zagratulujeme, potom či sa najskôr odfotíme alebo najeme. Alebo kto si čo dá. Či je dosť lyžičiek, vidličiek, že som nedoniesla cukor a mlieko ku káve, že na stole nie je miesto jesť, lebo je prepchatý všetkým tým, čo som spomínala... A tak. Proste skláňam hlavu pred našimi mamami a babkami, ktoré takýchto rodinných osláv vystrojili doma za svoj gazdinkovský život milión a celý priebeh bežal hladko a bez zmätkov. Ale raz sa tam medzi ne hádam zaradím aj ja. Len ešte musím nabrať viac skúseností...

A Vivi mala akurát v ten deň taký blbý spací deň. Takže aj sa tešila, aj bola neskôr unavená. Podostávala kopec oblečenia, hračiek, knižiek a aj taký super traktor, ktorého sa však strašne bojí a plače vždy, keď ho uvidí. Tak dúfam, že ešte príde jeho čas.

Hm... to by bolo asi aj všetko. Skrátka, oslavy sú pohodové hlavne vtedy, keď ste hosť. Inak je to strašne náročné. Človek chystá, upratuje, varí a po oslave môže začať odznova a umývačka beží 3 dni v kuse. Ale aj o tom sú oslavy. A ja dúfam, že pre našu Vivi ich vystrojíme ešte veľmi veľa a že si tú o rok užije zase o trochu viac, ako teraz :).

Vaša G.